7/ Ego
Ego, alebo inak - pocit výnimočnosti. Viaceré duchovné smery nám radia odosobniť sa a zahodiť naše ego (pocit výnimočnosti) ďaleko od seba, či už pre dosiahnutie nirvány, alebo pre získanie kráľovstva nebeského (zaprieť samých seba a vziať svoj kríž...). Pýtam sa, dá sa to? Je potrebné bojovať so samým sebou aby som pokročil ďalej a duchovne narástol? Budem tak prínosom pre spoločnosť, pre seba samého? Skúsim vám problematiku priblížiť z môjho pohľadu.
Podľa môjho úsudku je pocit výnimočnosti úplne prirodzená a bežná vec v našom svete. Každá autonómna jednotka má tento pocit a nech robí čo robí, stále sa jej svet točí len okolo nej – prirodzene, totižto podľa môjho názoru, každá jedna jednotka má potenciál celku, inými slovami nie sme kvapka v mori, ale sme more v jednej kvapke. Aby ste mi lepšie rozumeli, skúsme sa pozrieť bližšie na podstatu toho, čo nás určuje - na naše vedomie. V predchádzajúcich článkoch píšem o svete ako o priestore, ktorý sa neustále delí a získavaním skúseností, a s vlastnou interakciou sa sám organizuje. Ak vravím, že svet je priestor, tým teda inak vravím, že svet je vedomie. Vedomie zložené z nekonečného množstva autonómnych vedomí, ktoré sú prepojené a medzi ktorými neustále prebieha interakcia, ktorá spôsobuje výsledný stav nášho spoločného vedomia – spoločného sveta. Čo ma vedie k tejto úvahe?
V minulosti pár ľudí experimentovalo s vedomím. Jeden z experimentov priamo ukazuje na prepojenosť a zdieľanie informácií. V skratke. Boli vytvorené dve skupinky ľudí, jedna v miestnosti v Anglicku a druhá v miestnosti v Austrálii. Obom boli dané náročné testy. Prvých 5 testov každá z nich vypracovávala sama bez akejkoľvek pomoci. Sledovala sa miera splnenia testov, kde sa výsledky +- zhodovali v rovnakej percentuálnej úspešnosti. Ďalších 5 iných testov plnila len skupinka v Austrálii, pričom skupinke v Anglicku boli riešenia týchto 5tich testov ukázané. Tentokrát si skupinka v Austrálii viedla oveľa lepšie a jej úspešnosť sa razantne zvýšila. Čiže pointa je, že pokiaľ dostanete informáciu do spoločnej siete (tentokrát vravím o vedomí), zvyšujete tým vedomosti celku. Tento experiment vznikol na základe teoretickej fyziky, ktorá vraví, že akákoľvek častica vie pôsobiť na inú ktorúkoľvek časticu v rámci univerza. Ďalší zaujímavý experiment, o ktorom som počul, sa ževraj udial na základe vlastnej iniciatívy filozofa, ktorý si chcel vedomie otestovať na vlastnej koži a rozhodol sa so spolupracovníkom, že zbavia filozofove vedomie akýchkoľvek vnemov. Čiže filozof bol daný do tmavej miestnosti, odizolovanej od akéhokoľvek zvuku, daný do polohy v akej čo najmenej mohol cítiť prostredie okolo neho (úplne top to zrejme nebolo), zviazaný a napichnutý na umelú stravu. Spoločník mal prísne zakázané ho odväzovať, až kým nedôjdu k nejakým prekvapivým záverom. Prvý deň sa nič moc nedialo, tma, ticho, diskomfort. Druhý deň prišli bolesti, krik, plač. Tretí deň zrazu filozof začal vidieť farby, počuť zvuky a následne umrel. Neviem do akej miery je tento príbeh pravdivý, pointa príbehu je tá, že vedomie je tvorivým prvkom v našom svete a ak ho skúsite izolovať, začne si vytvárať svoj vlastný svet. Zoberte si napríklad naše sny, kým telo odpočíva, vedomie si tvorí. Ďalším príznakom podstaty vedomia je naša radosť. Každý z nás má najväčšiu radosť, ak sa nám podarí niečo vytvoriť, vymyslieť, nech je to čokoľvek. Taktiež je ľahko vysledovateľné, ako vedomie nemá rado samotu. Najlepšie sa cítime v spoločnosti, aspoň niekoho, ak nie sme, rozprávame sa sami so sebou a ak samota trvá pridlho, začíname si vytvárať svoj vlastný svet, ktorý ale nie je kompatibilný s okolitým svetom, a preto väčšinou končíme na psychiatrií. Sme predurčení stretávať sa, rozprávať sa a reagovať navzájom na seba, reagovať s okolitým prostredím. Informácie musia prúdiť, ak nie, začínajú problémy. Každá babka na dedine to vie :D .
Možno sa svet dá definovať ako vedomie, osamotené vedomie, ktoré trpí psychickou poruchou - rozdrobenou osobnosťou, rozdrobenou na nekonečné množstvo osobností, ktoré majú rovnaký potenciál, ktoré svojou interakciou vytvárajú obrovský pestrofarebný svet, a to len preto, aby sa vedomie necítilo samo. Z tohto pohľadu by sme si mohli doslova vysvetliť starú frázu: „miluj blížneho svojho, ako seba samého“. Čo ma vedie k podobným myšlienkam? Už len naša ľudská schopnosť – empatia (súcit), inak vcítenie sa do druhého človeka. Neboli by sme jej nikdy schopní, ak by sme nemali všetci rovnaký základ, pretože základom súcitu je vyhodnotiť situáciu z vlastného pohľadu s použitím predstavy cudzích skúseností. Ok, schopnosti, skúsenosti, vedomosti má z nás každý iné (určuje to najmä naša poloha v priestore), ale vedomie, to najzákladnejšie v nás, to čo nikdy nestarne, to čo sa nikdy nemení, máme všetci spoločné. Nech trpíme akýmkoľvek hendikepom, alebo oplývame akoukoľvek výhodou, základ máme rovnaký. Egoizmus preto chápem ako nevedomosť vlastnej podstaty. Podstaty, ktorá je definovaná jednotou.
Takže vravím, že pocit výnimočnosti pociťuje každý z nás, pretože to čo nás definuje, je len jedno. Realitu si však tvoríme všetci spolu spoločne. Úroveň kvality reality závisí od úrovne uvedomenia nás všetkých. Pre naše spoločné blaho je preto potrebné, aby každý jeden z nás dosahoval čo najvyššieho uvedomenia. Môžete byť vynikajúci manažér, ale ak spolupracujete s hlupákmi, vaše riadenie na finálnom výsledku nebude vidieť. Darmo budete vynikajúci športovec, ak sa zraníte a na operačnom sále vás bude operovať nedbalý chirurg. Môžete si za politikov dosadiť akýchkoľvek anjelikov, ale ak v spoločnosti budú prevládať nevedomí ľudia (ľudia s nízkym uvedomením - blbci), ani anjelici nič sami nezmôžu. Prípadne naopak, ak je spoločnosť uvedomelá, tak môžu byť v riadiacich funkciách aj blbci, pretože ani tí nič sami nezmôžu. Problém dnešnej doby nie je globalizácia ekonomiky, ale snaha globalizovať riadenie. Nie ekonomika potrebuje decentralizáciu, ale decentralizovať treba riadenie spoločnosti. Každý z nás musí dospieť a byť strojcom svojho šťastia. Musíme sa vedieť sami riadiť, sami rozhodovať. Sme totiž tvorivý prvok, ktorý priamo ovplyvňuje a riadi svoje najbližšie prostredie / svoj najbližší priestor. Vedomosti sa musia dostať do rúk ľuďom aby si mohli uvedomiť svoj vlastný potenciál, aby samých seba videli ako tvorcov a svojich blízkych, ako seba samých len v inom priestore a s inými skúsenosťami (v inej situácií). Akýkoľvek individualizmus pramení z nepochopenia základu fungovania reality.
O jednote nám hovorí nejedna rozprávka. Zoberme si napríklad českú rozprávku soľ nad zlato s Werichom. Výnimočná rozprávka, ktorá svojou hĺbkou vyráža dych. V závere v nej figuruje „magická“ bezodná soľnička, ktorá má jasné pravidlá: ak s ňou chcete soliť pre seba, nevystačí vám, ak pre všetkých, je bezodná.
Juraj Tušš
